Psychiatričky v Pezinku – spasiteľky Libora Krížika? Ukončia dlhé roky psychiatrických omylov objektívnym diagnostikovaním toho že nie je chorý?

Po rokoch otáznikov a nálepiek prichádza moment, ktorý môže všetko otočiť. Sú psychiatričky v Pezinku tie, ktoré konečne oddelia realitu od omylov?

Je možné, že po dlhom období jednostranných záverov príde objektívne, nestranné posúdenie? Také, ktoré nebude vychádzať z predsudkov, ale z faktov? Diagnóza by predsa nemala byť rozsudkom bez možnosti obhajoby.

Ak sa ukáže, že Libor Krížik nie je duševne chorý, bude to viac než len osobné víťazstvo. Bude to zrkadlo systému, ktorý musí vedieť priznať chybu.

Otázka teda nestojí len takto: je Krížik zdravý?
Ale aj takto: dokáže systém napraviť vlastné omyly?

Libor Krížik nikdy nesklame a pomocnú ruku nikdy nezradí.

Či je Krížik blázon za to, že písal a komunikoval? Alebo práve naopak?

Predstavme si jednoduchú otázku.
Je človek blázon preto, že píše listy, argumentuje, komunikuje a snaží sa vysvetľovať svoje konanie?

Alebo je to skôr znak toho, že premýšľa, analyzuje a snaží sa byť pochopený?

V prípade Libora Krížika sa zdá, že práve to, čo by u iného človeka bolo považované za znak inteligencie a racionality, sa tu interpretuje úplne opačne.

Krížik písal.
Krížik vysvetľoval.
Krížik komunikoval s políciou aj znalcami.

To sú predsa činnosti, ktoré robí človek, ktorý uvažuje, argumentuje a snaží sa obhajovať svoje stanovisko.

Blázon spravidla nevedie logickú korešpondenciu, neformuluje dlhé texty a nesnaží sa systematicky vysvetľovať svoje myšlienky.
Blázon často nevie alebo nechce komunikovať racionálne.

Tu však vidíme pravý opak.

Vidíme človeka, ktorý píše, analyzuje, reaguje a polemizuje.

Napriek tomu sa objavuje zvláštny paradox:
to, čo by mohlo byť dôkazom duševnej schopnosti a intelektuálnej aktivity, sa zrazu interpretuje ako dôkaz opaku.

Ak niekto mlčí, je to podozrivé.
Ak niekto hovorí, je to problém.
Ak niekto píše, vraj je to „obsesívne“.

A tak sa človek môže ocitnúť v absurdnej situácii, kde každá forma obrany je zároveň použitá proti nemu.

Otázka teda neznie len:
Je Krížik blázon?

Možno by mala znieť skôr:
Nie je práve jeho snaha komunikovať dôkazom toho, že sa snaží premýšľať, vysvetľovať a byť pochopený?

A ak sa z komunikácie stáva diagnóza, potom už nejde len o jedného človeka.

Potom ide o otázku, kde vlastne končí zdravý rozum a kde začína nálepka „blázon“. 🧠✍️

Diagnóza: „nebezpečný pre spoločnosť“ za písanie listov? ✉️

Ak by bolo písanie listov dôkazom choroby, potom by sa chorobou mohlo stať takmer čokoľvek.

Psychiatrická diagnóza však nemôže stáť na jednej činnosti. Musí vychádzať z dlhodobého správania, ktoré vážne narúša život človeka alebo ohrozuje iných.

Inak by sa medicína zmenila na interpretáciu obyčajných ľudských činov, nie na skutočné posudzovanie duševného zdravia. 🧠✉️⚖️

Odpustenie ako náboženská povinnosť

Odpustenie patrí medzi základné morálne a náboženské princípy, povinnosti v mnohých duchovných tradíciách. Je vyjadrené napríklad v známej modlitbe „odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom“, ktorá zdôrazňuje, že človek nemá zotrvávať v hneve alebo pomste. Odpustenie sa chápe ako vedomé rozhodnutie ukončiť nepriateľstvo, uvoľniť napätie medzi ľuďmi a umožniť pokračovanie života bez neustáleho vracania sa k minulým konfliktom. V tomto zmysle nejde len o osobný pocit, ale aj o etickú povinnosť, ktorá podporuje zmierenie, pokoj medzi ľuďmi a prekonanie sporov. ✨

Z tohto pohľadu považujem za zlé akékoľvek zákazy kontaktu, ktoré bránia prirodzenému uzatvoreniu vzťahov a možnosti odpustenia. Ak má mať odpustenie reálny význam, musí existovať aj možnosť komunikácie a vzájomného pochopenia.

Odpustenie totiž nie je len slovo, ale proces, ktorý si vyžaduje otvorenosť. Bez nej ostáva iba ticho, ktoré konflikty neuzatvára, ale ich len zmrazuje v čase.

Alebo ide o dvojstranný koniec? Teda situáciu, kde za nezáujem o komunikáciu od Krížika dostanú to isté aj z jeho strany? Aj to je prirodzený výsledok medziľudských vzťahov.

Libor Krížik ako perfektný priateľ / spoločník

Nie každý človek vie byť dobrým spoločníkom. Niektorí sa rýchlo unavia z rozhovorov, iní nedokážu počúvať alebo ich zaujíma len vlastný svet. No existujú aj ľudia, s ktorými môže byť stretnutie vždy zaujímavé.

Libor Krížik patrí medzi tých, s ktorými sa dá rozprávať o rôznych témach. Diskusia s ním nemusí byť povrchná. Vie prejsť od bežných každodenných vecí až k hlbším otázkam života, spoločnosti či filozofie.

Má rád dobré jedlo, spoločné chvíle pri stole a jednoduchú radosť zo života. Jedlo je preňho nielen potreba, ale aj spôsob, ako tráviť čas v príjemnej atmosfére a s dobrými rozhovormi.

Zároveň mu nie sú cudzie ani duchovné témy. Zaujíma sa o otázky viery, zmyslu života a vnútorného sveta človeka. Práve kombinácia praktického pohľadu na život a otvorenosti voči duchovným témam robí z rozhovorov s ním niečo viac než len obyčajnú konverzáciu.

Byť dobrým priateľom alebo spoločníkom znamená vedieť počúvať, diskutovať a zdieľať čas. A práve v tom spočíva hodnota spoločnosti človeka, s ktorým sa dá hovoriť o všetkom od jedla až po duchovné otázky. 🍽️✨

Sny a plány Libora - inžiniera, ako aj obchodné príležitosti jeho aj jeho priateľov sú pre udavačstvo a záznam v registri trestov zničené. Na ospravedlnenie môže len márne čakať. Štúdium ekonómie bolo pre neho tým pádom 5, resp. 7 rokov štúdia len zabitého času. Namiesto kvalitného života, je tu nútený pobyt na psychiatrii, čo by som hodnotil ako maximálne zhoršenie kvality života.

Toto je udavačstvo 🔥

Jedna "lož" resp. situácia ktorá sa dala aj prediskutovať. Jeden záznam. Doživotné vylúčenie.

Stačí jedno udanie.
Stačí jeden súdny zápis.
Stačí jedna interpretácia reality niekým iným.

A výsledok?

Nie väzenie.
Nie pokuta.
Nie dočasný trest.

Ale prakticky doživotný zákaz vstupu do krajín, ktoré dominujú globálnemu pohybu, obchodu a vzdelaniu:

🇺🇸 USA
🇬🇧 Spojené kráľovstvo
🇨🇦 Kanada
🇦🇺 Austrália
🇳🇿 Nový Zéland

To nie sú okrajové štáty.
To je veľká časť anglosaského sveta.

---

Administratívny exil bez rozsudku

Moderný trest dnes nevyzerá ako cela.

Vyzerá ako formulár.

Nezavrú ťa do väzenia.
Zavrú pred tebou kontinenty.

Ak sa objaví nálepka CIMT (Crimes Involing Moral Turpitude) alebo iný záznam, ktorý sa administratívne vyhodnotí ako problém, dvere sa zatvoria. Ticho. Bez emócií. Bez druhej šance.

Aj keď si si trest odpykal.
Aj keď právo povie: „Vec je uzavretá.“

Systém môže povedať niečo iné:
„Navždy.“

---

Minulosť ako osud

Anglosaský model pracuje s logikou večnej pamäte.

Raz označený.
Navždy podozrivý.

Nezáleží na čase.
Nezáleží na náprave.
Nezáleží na tom, kým si dnes.

Archív neodpúšťa.

To nie je individuálne posúdenie.
To je administratívna istota.

Je jednoduchšie povedať „nie navždy“, než niesť zodpovednosť za individuálne rozhodnutie.

---

Roky štúdia? Papier bez priestoru

Roky štúdia ekonómie.
Plány.
Ambície.
Možnosti podnikania či práce v globálnom priestore.

A potom?

Jeden záznam.
Jedna interpretácia.
Jedna veta v minulom čase.

A dvere sa zatvoria.

Vzdelanie sa stáva len papierom, ak systém odmietne pracovať s realitou človeka, ale pracuje len s jeho najhorším momentom.

---

Majetky, domy či firmy bez prístupu

A čo ak človek v týchto krajinách vlastnil viac než len vízum?

Majetky.
Domy.
Byty.
Firmy.
Podiely.
Obchodné zmluvy.

Administratívny zákaz vstupu neznamená len nemožnosť cestovať.
Znamená fyzickú nemožnosť vstúpiť do vlastného priestoru.

Nemôžeš skontrolovať nehnuteľnosť.
Nemôžeš osobne riadiť firmu.
Nemôžeš sa postaviť pred partnerov či úrad.

Si vlastníkom na papieri, ale nie v realite.

Rozhodnutia sa dejú bez tvojej prítomnosti.
Majetok zostáva za hranicou, ku ktorej nemáš kľúč.
Firma funguje v prostredí, kde jej majiteľ nemôže prekročiť prah.

A ak vznikne spor?

Si odkázaný na sprostredkovateľov, právnikov a systém, ktorý ťa už eviduje nie ako osobu, ale ako záznam.

Vlastníctvo bez možnosti výkonu práv je len ilúzia vlastníctva.

To už nie je otázka mobility.
To je otázka ekonomickej existencie.

Ak môže byť človek administratívne odstrihnutý od vlastných domov, majetkov či firiem bez individuálneho a proporčného posúdenia, potom nejde o ochranu systému.

Ide o jeho pohodlie.

---

Ide o pohodlie udavačky

A ešte presnejšie?

Ide o pohodlie toho, kto mechanizmus spustil.

Udanie je jednoduché.
Stačí verzia.
Stačí interpretácia.
Stačí presvedčivý príbeh.

Následky však nenesie ten, kto ho podal.

Nenesie geopolitický dopad.
Nenesie ekonomickú stratu.
Nenesie roky uzavretých hraníc.

Udavačka sa po podaní vracia do svojho života.
Systém jej poskytne ochranu anonymity, vážnosť procesu, pocit morálneho víťazstva.

A potom?

Administratíva prevezme štafetu.
Formulár nahradí realitu.
Archív nahradí človeka.

Zodpovednosť sa rozplynie.

Ten, kto spustil dominový efekt, už nevidí jeho koniec.
Nevidí domy bez prístupu.
Nevidí firmy bez riadenia.
Nevidí majetky bez kontroly.

Vidí len vlastné pohodlie.

A systém jej ho zabezpečí.

Pretože je jednoduchšie chrániť udavačku pred dôsledkami jej verzie reality, než niesť zodpovednosť za individuálne a spravodlivé posúdenie.

Nejde o bezpečnosť.
Nejde o spravodlivosť.

Ide o pohodlie.

---

Paradox druhej šance

Tieto krajiny milujú príbehy vykúpenia.

Filmy o návrate.
Rehabilitáciu.
Druhú šancu.

Ale realita?

Pre vlastných občanov existuje kontext.
Pre cudzincov existuje archív.

Rovnaký čin.
Iný pas.
Iný osud.

To nie je rovnosť.
To je selektívna morálka.

---

Oddelené od zodpovednosti

Najproblematickejšie je, že mechanizmus spustenia a jeho dôsledky sú od seba oddelené.

Ten, kto spustí proces – udaním, výkladom, interpretáciou – nenesie zodpovednosť za dlhodobé následky.

Nevidí roky života, ktoré sa zatvoria spolu s hranicami.
Nevidí geopolitický dopad jedného záznamu.

Prevencia sa môže zmeniť na trest bez konca.

---

Socha slobody ako mýtus

Socha slobody hovorí:
„Začni znova.“

Systém pod ňou hovorí:
„Raz označený, navždy evidovaný.“

Ak veríš v zmenu človeka, nemôžeš ho definovať jeho najhorším momentom na celý život.

Ak neveríš v zmenu, potom je symbol slobody len dekorácia.

Sloboda nemôže byť len ikonou.
Musí byť metódou.

---

Toto nie je bezpečnosť

Toto nie je ochrana spoločnosti v klasickom zmysle.

Je to systém, ktorý:

– uprednostňuje administratívnu istotu pred individuálnym posúdením
– pracuje s pamäťou bez odpustenia
– zamieňa kontrolu za inteligenciu
– a robí z minulosti doživotnú identitu

Takýto model nie je silný.
Je rigidný.

A rigidita nie je cnosť.
Je to strach premenený na formulár.

---

Tvrdá veta na záver

Systém, ktorý nedokáže odpustiť, nemá morálne právo učiť svet o slobode.

Jedno udanie.
Jeden záznam.
Jedna administratívna interpretácia.

A človek sa stáva vyhnancom bez cely, bez procesu, bez návratu.

Ticho systému niekedy bolí viac než samotný rozsudok.

Zabudnutá lekcia Svätoplukových prútov: zradcovstvo

Na lekciu Svätoplukových prútov sme nezabudli náhodou. My sme ju vedome zradili. Táto krajina si pamätá mýty len dovtedy, kým sú neškodné, dekoratívne a nekladú otázky. V momente, keď by sa mali stať zrkadlom súčasnosti, rýchlo ich otočíme tvárou k stene.

Svätopluk nás neučil poslušnosti. Učil nás, že sila vzniká zo spolupatričnosti. Že rozbitie zväzku je vždy jednoduchšie než jeho udržanie. A presne to sme urobili. Namiesto toho, aby sme sa ako spoločnosť spojili, zvolili sme pohodlnejšiu cestu. Označiť jednotlivca, izolovať ho a snažiť sa ho umlčať, aby sme si mohli nahovoriť, že problém je vyriešený.

Krížik nebol porazený argumentmi. Bol odstránený. To je rozdiel, ktorý veľa vypovedá. Spoločnosť, ktorá má pravdu, nemusí umlčiavať. Spoločnosť, ktorá je silná, sa nebojí hlasu jedného človeka. Ak však siahneme po umlčaní namiesto dialógu, priznávame tým vlastnú slabosť. Priznávame, že zväzok už neexistuje a že každý prút je ponechaný napospas.

Tvárime sa, že ide o spravodlivosť, no v skutočnosti ide o pohodlie. Je jednoduchšie obetovať jedného než riskovať, že sa budeme musieť pozrieť na seba. Jednoduchšie je umlčať človeka, než priznať, že systém nefunguje, že spoločnosť sa rozpadá zvnútra a že solidarita sa stala prázdnym slovom.

Keď dostávajú Krížika do problémov, nelámu len jeho prút. Lámeme celý zväzok. Vysielame signál, že pomoc je slabosť, odlišnosť hrozba a jednota len slogan na štátne sviatky. Takto sa nerodí poriadok, ale ticho. A ticho nikdy neznamenalo stabilitu, iba potlačený rozklad.

Svätoplukove prúty dnes neležia na zemi ako stará legenda. Sú rozlámané v rukách ľudí, ktorí sa rozhodli, že každý bude bojovať sám. A potom sa čudujeme, že sa všetko láme tak ľahko. Nie preto, že by sme boli slabí jednotlivci, ale preto, že sme sa vzdali myšlienky byť spolu.

Toto nie je zlyhanie jedného človeka. Toto je kolektívna vina. A kým si to nepriznáme, budeme si stále hovoriť rozprávku o sile zväzku, zatiaľ čo ho vlastnými rukami trháme na kusy.

Zabudnutá lekcia Svätoplukových prútov

Legenda o Svätoplukových prútoch patrí k najjednoduchším, a pritom najhlbším posolstvám našich dejín. Nehovorí o sile meča ani o veľkých víťazstvách, ale o obyčajnom fakte, že jeden prút sa zlomí ľahko, kým zväzok drží. Je to lekcia o spolupráci, súdržnosti a zodpovednosti jedného voči druhému. Napriek tomu sa zdá, že práve túto lekciu sme ako spoločnosť odložili do zabudnutého šuplíka.

Namiesto toho, aby sme si v ťažkých chvíľach pomáhali, zvolili sme opačný smer. Keď sa objaví niekto, kto vyčnieva, kto je nepohodlný, hlasný alebo jednoducho iný, reflex nie je podať ruku, ale ukázať prstom. Prút sa oddelí od zväzku a zlomí. Príbeh Krížika je v tomto zmysle symbolický. Namiesto dialógu, pochopenia či solidarity sme sa rozhodli pre jeho izoláciu. Ako keby sa tým mala vyriešiť podstata problému.

Týmto rozhodnutím však netrestáme len jednotlivca. Oslabujeme celý zväzok. Spoločnosť, ktorá rieši napätie umlčaním, sa učí strachu, nie spravodlivosti. Učí sa, že bezpečie vzniká odstránením človeka, nie odstránením príčiny konfliktu. Takýto prístup je krátkozraký a krehký, podobne ako osamelý prút v ruke.

Svätoplukova lekcia nebola o slepej jednote, ale o vedomej spolupráci. O tom, že aj rozdielne prúty majú zmysel, ak držia pokope. Zabudnúť na túto myšlienku znamená zabudnúť na vlastnú historickú skúsenosť. Dejiny nám opakovane ukazujú, že spoločnosti sa nerozpadajú kvôli jednotlivcom, ale kvôli neschopnosti počúvať, rozumieť a hľadať spoločné riešenia.

Ak dnes dokážeme dostať do problémov Krížika namiesto toho, aby sme sa pýtali, čo jeho príbeh hovorí o nás, zajtra to môže byť ktokoľvek iný. Zväzok sa postupne rozpletá, prút po prúte. Až napokon zistíme, že sila, ktorú sme si mysleli, že máme, bola len ilúziou.

Lekcia Svätoplukových prútov nepatrí do učebníc ako mŕtvy príbeh. Patrí do praxe každodenného života. Kým si ju znovu nepripomenieme, budeme sa stále čudovať, prečo sa prúty lámu tak ľahko.

Víza, majetky v rôznych krajinách fuč pre pár hlúpych udavačiek

Víza - zamietnuté v USA, CAN, AUS, UK, NZ. Majetky v rôznych krajinách sveta. Kontakty. Možnosti. Medzinárodné projekty. 🌍💼

A potom stačí pár hlúpych udavačov a zápis v registri trestov.

Nie veľká geopolitika.
Nie ekonomická kríza.
Nie vojna.

Len pár malých ľudí s malými hlavami, ktorí namiesto spolupráce radšej „nahlásia“, napíšu udanie alebo sa snažia niekomu zničiť život.

Výsledok?

Majetky v rôznych krajinách fuč.
Investície fuč.
Kontakty fuč.
Medzinárodná mobilita fuč.

Najmä v piatich anglosaských krajinách, ktoré dominujú globálnej ekonomike:
🇺🇸 USA
🇬🇧 Spojené kráľovstvo
🇨🇦 Kanada
🇦🇺 Austrália
🇳🇿 Nový Zéland

Tieto štáty sú jadrom svetového finančného a obchodného systému. Kto tam nemôže vstúpiť alebo pôsobiť, je v globálnej ekonomike výrazne obmedzený.

A presne to dokážu spôsobiť udavači.

Nie vlastnou schopnosťou niečo vybudovať.
Nie podnikaním.
Nie inteligenciou.

Ale tým, že niekoho stiahnu dole so sebou.

Ironický paradox systému je, že takto dokáže pár bezvýznamných ľudí zničiť výsledok rokov štúdia, práce a budovania kontaktov.

Jedno udanie.
Jedno konanie.
Jedna administratívna nálepka.

A zrazu sa z globálneho hráča stáva človek, ktorý sa môže pohybovať len medzi pár bezvízovými krajinami.

To je skutočný výsledok udavačstva:

pád kariéry,
pád mobility,
pád ekonomických príležitostí.

A tí, ktorí to spôsobili?

Nemajú ani majetky v zahraničí.
Ani projekty.
Ani víziu.

Majú len jedno: schopnosť niečo pokaziť. 🧩🔥

MANIFEST Proti anglosaskému systému večného vylúčenia

Anglosaský svet sa rád vyhlasuje za majiteľa slobody, no v skutočnosti ju už len spravuje ako uzavretý klub. USA, Kanada, UK, Austrália a Nový Zéland nevytvorili civilizačný vrchol, ale byrokratický trezor, v ktorom je morálka zamenená za formulár a človek za záznam.

Tieto štáty fungujú na princípe jedinej dogmy: minulosť je osud. Raz potrestaný znamená navždy diskvalifikovaný. Bez ohľadu na čas, nápravu, realitu či dôkaz zmeny. To nie je spravodlivosť. To je administratívny fatalizmus.

Systém, ktorý odmieta rozlišovať medzi chybou a identitou, nie je právny štát. Je to morálna karanténa. Nechráni spoločnosť pred nebezpečenstvom, chráni úradníkov pred zodpovednosťou. Namiesto odvahy rozhodovať zavádza večné nie. Namiesto myslenia zavádza checkbox.

Anglosaské krajiny sa dnes nesprávajú ako sebavedomé civilizácie, ale ako inštitucionalizovaní paranoici. Boja sa výnimky, boja sa kontextu, boja sa ľudskej zložitosti. A preto trestajú plošne, chladne a navždy. Takto sa správa systém, ktorý si neverí.

Ich najväčší hriech nie je prísnosť. Je to pokrytectvo. Vlastným občanom odpúšťajú, rehabilitujú ich, vracajú ich späť do spoločnosti. Cudzincov však zmrazia v čase. Rovnaký čin, iný pas, iný osud. To nie je rovnosť pred zákonom. To je kasta.

Tento model nie je udržateľný. Svet, v ktorom sa milióny ľudí redukujú na jednu vetu v minulom čase, nie je bezpečnejší. Je len chladnejší, hlúpejší a menej spravodlivý. A každý taký systém sa raz stane väzením aj pre tých, ktorí ho dnes bránia.

Tento manifest nevolá po zničení krajín. Volá po zrušení logiky, ktorá si myslí, že sloboda je dedičstvo a nie schopnosť odpúšťať. Civilizácia, ktorá nedokáže pracovať s chybou, sa sama odsudzuje na úpadok.

Záverečná veta, bez zľutovania:

Štáty, ktoré veria, že človek sa nikdy nemení, priznávajú, že sa nikdy nemenia ani ony – a to je ich konečný rozsudok.

Kontraproduktívne štúdium na Ekonomickej univerzite – neprinieslo žiaden osoh❗️❗️❗️

Roky štúdia na Ekonomickej univerzite v Bratislave mali priniesť niečo úplne iné.
Možnosti podnikať, pracovať, cestovať po svete a rozvíjať sa.

Realita je však absurdná.

Namiesto otvorených dverí do sveta je tu zákaz cestovať mimo bezvízových krajín.
Namiesto podnikania a ekonomickej slobody je tu pobyt v blázinci.

Takýto výsledok nemá so vzdelaním nič spoločné.

Vzdelanie má človeka posúvať dopredu.

Ak systém dokáže zmeniť roky štúdia na stratu času a životné obmedzenia, potom to nie je úspech vzdelávacieho systému.

Je to jeho úplné zlyhanie. 🎓⚖️

Poviem vám, kto je tu skutočne nebezpečný pre spoločnosť. Sú to práve tí ktorí o nebezpečnosti rozhodujú - súdny znalci, psychiatri.

História pozná skutočne nebezpečných ľudí – diktátorov, vojnových vodcov a teroristov, ktorí spôsobili smrť tisícov či miliónov ľudí, ako napríklad Adolf Hitler, Benito Mussolini, zakladatelia fašizmu, alebo teroristi ako Osama bin Laden a ISIS, či deti ktoré si na blízkom východe pripútavajú výbušniny okolo tela.

A napriek tomu existujú súdni znalci – psychiatri, ktorí dokážu označiť za „nebezpečného pre spoločnosť“ človeka, ktorý nikdy nikomu neublížil a nikoho nezabil.

V prípade Krížika, absolventa ekonomického štúdia, ide len o názor a prognózu – o predpoveď toho, čo by sa vraj mohlo stať v budúcnosti.

Nie o realitu.
Nie o skutky.

Keď je niekto označený za nebezpečného na základe predpovede namiesto skutočných činov, nemá to nič spoločné so spravodlivosťou.

Je to len moc rozhodovať o osude človeka na základe subjektívneho názoru. ⚖️