Či je Krížik blázon za to, že písal a komunikoval? Alebo práve naopak?

Predstavme si jednoduchú otázku.
Je človek blázon preto, že píše listy, argumentuje, komunikuje a snaží sa vysvetľovať svoje konanie?

Alebo je to skôr znak toho, že premýšľa, analyzuje a snaží sa byť pochopený?

V prípade Libora Krížika sa zdá, že práve to, čo by u iného človeka bolo považované za znak inteligencie a racionality, sa tu interpretuje úplne opačne.

Krížik písal.
Krížik vysvetľoval.
Krížik komunikoval s políciou aj znalcami.

To sú predsa činnosti, ktoré robí človek, ktorý uvažuje, argumentuje a snaží sa obhajovať svoje stanovisko.

Blázon spravidla nevedie logickú korešpondenciu, neformuluje dlhé texty a nesnaží sa systematicky vysvetľovať svoje myšlienky.
Blázon často nevie alebo nechce komunikovať racionálne.

Tu však vidíme pravý opak.

Vidíme človeka, ktorý píše, analyzuje, reaguje a polemizuje.

Napriek tomu sa objavuje zvláštny paradox:
to, čo by mohlo byť dôkazom duševnej schopnosti a intelektuálnej aktivity, sa zrazu interpretuje ako dôkaz opaku.

Ak niekto mlčí, je to podozrivé.
Ak niekto hovorí, je to problém.
Ak niekto píše, vraj je to „obsesívne“.

A tak sa človek môže ocitnúť v absurdnej situácii, kde každá forma obrany je zároveň použitá proti nemu.

Otázka teda neznie len:
Je Krížik blázon?

Možno by mala znieť skôr:
Nie je práve jeho snaha komunikovať dôkazom toho, že sa snaží premýšľať, vysvetľovať a byť pochopený?

A ak sa z komunikácie stáva diagnóza, potom už nejde len o jedného človeka.

Potom ide o otázku, kde vlastne končí zdravý rozum a kde začína nálepka „blázon“. 🧠✍️