Zabudnutá lekcia Svätoplukových prútov: zradcovstvo

Na lekciu Svätoplukových prútov sme nezabudli náhodou. My sme ju vedome zradili. Táto krajina si pamätá mýty len dovtedy, kým sú neškodné, dekoratívne a nekladú otázky. V momente, keď by sa mali stať zrkadlom súčasnosti, rýchlo ich otočíme tvárou k stene.

Svätopluk nás neučil poslušnosti. Učil nás, že sila vzniká zo spolupatričnosti. Že rozbitie zväzku je vždy jednoduchšie než jeho udržanie. A presne to sme urobili. Namiesto toho, aby sme sa ako spoločnosť spojili, zvolili sme pohodlnejšiu cestu. Označiť jednotlivca, izolovať ho a snažiť sa ho umlčať, aby sme si mohli nahovoriť, že problém je vyriešený.

Krížik nebol porazený argumentmi. Bol odstránený. To je rozdiel, ktorý veľa vypovedá. Spoločnosť, ktorá má pravdu, nemusí umlčiavať. Spoločnosť, ktorá je silná, sa nebojí hlasu jedného človeka. Ak však siahneme po umlčaní namiesto dialógu, priznávame tým vlastnú slabosť. Priznávame, že zväzok už neexistuje a že každý prút je ponechaný napospas.

Tvárime sa, že ide o spravodlivosť, no v skutočnosti ide o pohodlie. Je jednoduchšie obetovať jedného než riskovať, že sa budeme musieť pozrieť na seba. Jednoduchšie je umlčať človeka, než priznať, že systém nefunguje, že spoločnosť sa rozpadá zvnútra a že solidarita sa stala prázdnym slovom.

Keď dostávajú Krížika do problémov, nelámu len jeho prút. Lámeme celý zväzok. Vysielame signál, že pomoc je slabosť, odlišnosť hrozba a jednota len slogan na štátne sviatky. Takto sa nerodí poriadok, ale ticho. A ticho nikdy neznamenalo stabilitu, iba potlačený rozklad.

Svätoplukove prúty dnes neležia na zemi ako stará legenda. Sú rozlámané v rukách ľudí, ktorí sa rozhodli, že každý bude bojovať sám. A potom sa čudujeme, že sa všetko láme tak ľahko. Nie preto, že by sme boli slabí jednotlivci, ale preto, že sme sa vzdali myšlienky byť spolu.

Toto nie je zlyhanie jedného človeka. Toto je kolektívna vina. A kým si to nepriznáme, budeme si stále hovoriť rozprávku o sile zväzku, zatiaľ čo ho vlastnými rukami trháme na kusy.