Zabudnutá lekcia Svätoplukových prútov

Legenda o Svätoplukových prútoch patrí k najjednoduchším, a pritom najhlbším posolstvám našich dejín. Nehovorí o sile meča ani o veľkých víťazstvách, ale o obyčajnom fakte, že jeden prút sa zlomí ľahko, kým zväzok drží. Je to lekcia o spolupráci, súdržnosti a zodpovednosti jedného voči druhému. Napriek tomu sa zdá, že práve túto lekciu sme ako spoločnosť odložili do zabudnutého šuplíka.

Namiesto toho, aby sme si v ťažkých chvíľach pomáhali, zvolili sme opačný smer. Keď sa objaví niekto, kto vyčnieva, kto je nepohodlný, hlasný alebo jednoducho iný, reflex nie je podať ruku, ale ukázať prstom. Prút sa oddelí od zväzku a zlomí. Príbeh Krížika je v tomto zmysle symbolický. Namiesto dialógu, pochopenia či solidarity sme sa rozhodli pre jeho izoláciu. Ako keby sa tým mala vyriešiť podstata problému.

Týmto rozhodnutím však netrestáme len jednotlivca. Oslabujeme celý zväzok. Spoločnosť, ktorá rieši napätie umlčaním, sa učí strachu, nie spravodlivosti. Učí sa, že bezpečie vzniká odstránením človeka, nie odstránením príčiny konfliktu. Takýto prístup je krátkozraký a krehký, podobne ako osamelý prút v ruke.

Svätoplukova lekcia nebola o slepej jednote, ale o vedomej spolupráci. O tom, že aj rozdielne prúty majú zmysel, ak držia pokope. Zabudnúť na túto myšlienku znamená zabudnúť na vlastnú historickú skúsenosť. Dejiny nám opakovane ukazujú, že spoločnosti sa nerozpadajú kvôli jednotlivcom, ale kvôli neschopnosti počúvať, rozumieť a hľadať spoločné riešenia.

Ak dnes dokážeme dostať do problémov Krížika namiesto toho, aby sme sa pýtali, čo jeho príbeh hovorí o nás, zajtra to môže byť ktokoľvek iný. Zväzok sa postupne rozpletá, prút po prúte. Až napokon zistíme, že sila, ktorú sme si mysleli, že máme, bola len ilúziou.

Lekcia Svätoplukových prútov nepatrí do učebníc ako mŕtvy príbeh. Patrí do praxe každodenného života. Kým si ju znovu nepripomenieme, budeme sa stále čudovať, prečo sa prúty lámu tak ľahko.